Český globálny stratég, kouč a mentor. 22 rokov pracoval pre Microsoft, posledných 7 rokov bol prezidentom pre Európu Microsoft Corporation, jeden z najbližších spolupracovníkov Billa Gatesa. Na základe svojich skúseností vytvoril unikátnu metódu ako v sebe alebo v tíme nájsť osobnú výnimočnosť a ako sformulovať a uskutočniť osobnú víziu.  Jan Mühlfeit zdôrazňuje, že ak ľudia robia to, na čo majú talent, čo je ich silnou stránkou, môžu byť nie len produktívnejší, ale aj úspešnejší a šťastnejší..
 

Práve vám začína seminár Prvej ligy myslenia tu v Bratislave. Chcem sa spýtať o čom je vlastne tento seminár?

V podstate „myslenie prvej ligy“ je koncept s ktorým som prišiel pred rokom aj niečo. A takto sa volá i moja talkshow na rádiu Zet „Myslenie prvej ligy“. Jeho základ je, že keď som pracoval u Billa Gatesa, tak som sa ho raz spýtal: Ako sa dá vybudovať najlepší tím na svete? A on my povedal: Ty musíš nájsť desať najlepších ľudí v danom obore, a tých desať ľudí ti pritiahne ďalších dobrých ľudí, ktorí sú v tom obore. A takto to ide ako snehová guľa. Tiež vravel: Áčkoví ľudia priťahujú áčkových ľudí, béčkoví ľudia vybudujú céčkovú organizáciu. Takže defakto nielenže naberajú céčkových ľudí, ale tie áčka si začnú myslieť, že béčko je nový štandard a spadnú na to béčko. A ja som to previedol do roviny myslenia. Ja totiž tvrdím, že keď si niekto myslí, že patrí do prvej ligy, tak ju bude hrať.

Prvá liga pre každého z nás znamená niečo iného. Je to v podstate naše mentálne nasadenie, mentálne pole v ktorom vidíme, že môžeme hrať. Prečo to tak je? Pretože jediná vec nad ktorou my ľudia máme moc, je naše myslenie. Každý z nás je generálnym riaditeľom svojich myšlienok. My si to neuvedomujeme a veľmi často nabiehame negatívnym emóciám. Pretože negatívne emócie sú o tom, že v priebehu dňa nám napadne asi  60 tis. myšlienok, a takmer každá tá myšlienka vzbudí nejakú emóciu. Šampióni, alebo ľudia, ktorí niečo dosiahli majú tiež občas negatívne myšlienky a negatívne emócie. Ale oni na ne nenaskočia, oni sa s nimi vyrovnajú. Väčšina z nás bohužiaľ na ne naskočí a to je dané tým, ako je konštruovaný náš mozog. Náš mozog totiž nie je orgán úspechu, ale je to orgán na prežitie. Inými slovami: my sa najskôr snažíme vyhľadávať nebezpečenstvo a potom sa snažíme vyhľadávať príležitosti. A o tom to je. Aby to ľudia zmenili. Pretože keď hrá Jágr, tak tiež má občas strach z toho,  že prehrá. Alebo tiež keď hrá Federer. Ale oni na ten strach nenaskočia. Oni ho naopak využijú. Oni ho premenia v svoju energiu. Pretože váš mozog je vlastne schopný v jednu chvíľu spracovávať 40 bitov informácií za jednu sekundu. Ale vás obklopuje 11 mil. bitov informácií za sekundu. Takže my máme veľmi malý filter v realite, a prečo si ho teda robiť negatívny, keď mi si z toho môžeme vybrať to, čo je pozitívne.

Tie najlepšie výkony, ktoré ľudia poskytujú, tomu sa hovorí flow. Sú veci, ktoré sú pre vás ťažké, ale na druhej strane maximálne využívate svoj prirodzený talent. To je napr. u detí, každé dieťa sa narodí s nejakými talentmi. Keď sa hrá  s niektorými hračkami, sú vo flow, pretože ich to baví, keď to ten talent podporuje. Tomuto sa hovorí koridor flow. To záleží na tom, akú záťaž znášame, ako veľa ten talent rozvíjame. Tí najväčší šampióni, či už je to v biznise, speváci alebo športovci, koučujem Davida Svobodu, ktorý je olympijský víťaz, tak oni sa snažia byť čo najviac v tom flow, pretože toto je okamih prítomnosti – now. V tom okamihu vy nepremýšľate, ste v tej veci, ste sama akoby v sebe, a maximálne využívate svoj talent i keď je to ťažké. O tom je i mentálna odolnosť. Mentálna odolnosť je o tom, poskytovať dobré výkony i vtedy, keď je to veľmi ťažké. Pretože ste na tom najlepšie. V momente keď je ten bezmyšlienkový stav, tak mi sme v alfe, kde si náš mozog siaha do podvedomia a môže odtiaľ vyťahovať naše správne návyky atď. Tu je ten náš najlepší výkon a neovládajú nás emócie. Samozrejme tie emócie nás z toho stavu flow vytrhávajú, ale tí šampióni sa dokážu okamžite do toho stavu flow vrátiť. To bola veľmi rozsiahla odpoveď na tú prvú otázku, o čom je myslenie prvej ligy.

V jednom z vašich rozhovorov ste spomínali, že Bill Gates sa podľa vás stal šťastným až vtedy, keď sa začal venovať svojej nadácii. Vidíte tam paralelu, medzi ním a Vami? Myslím že i vy pomáhate mnohým ľudom..

Ono to s tým úspechom a šťastím funguje takto. Pokiaľ chce byť človek úspešný a šťastný, tak je to vlastne o troch veciach. Musí byť autentický, žiť taký ten svoj život, ktorý mu dáva zmysel, aby nebol kópia, aby bol sám sebou, využíval tie talenty. Ale to samé o sebe ešte nestačí. Musí byť namotivovaný. A to je o peniazoch, o  medailách –  Stanley Cap u Jágra, atď. Ale musí byť inšpirovaný. Toto musí byť v rovnováhe. Pretože tá motivácia sama o sebe nestačí. Je to z toho dôvodu, že motivačné otázky typu: čo budem robiť, ako budem robiť, za koľko to budem robiť, nám smerujú do logickej časti mozgu. Do neokortexu. A nie sú schopné vytvoriť emočnú väzbu. Na druhú stranu otázky, čo je zmyslom môjho života? Prečo robím to čo robím? Túto emočnú väzbu môže vytvoriť, pretože tá smeruje do amygdaly, čo je emočná časť mozgu.

Aby som to vysvetlil. Jarda Jágr nedávno robil rozhovor do slovenského magazínu Forbes. A ten redaktor sa ho pýtal: Jarda ako je to možné, že si po všetkých tých rokoch stále motivovaný? Viete čo Jágr odpovedal? „Ty si vôbec nepochopil o čom to je“. Rozumieme si? To je o tom srdci. Najhlbšia emočná väzba je láska. Keď milujete tú vec čo robíte, tak to nie je len o výsledkoch, ale je to i o tej láske, o tej emočnej väzbe. Dám vám iný príklad: Dieťa. Má učiteľa, ktorý sa snaží do nich v dejepise dostať maximum dát. Tie deti do nebaví, rodičia vravia: oni nemajú dobrú pamäť atď. Ale zrazu to isté dieťa si zapamätá 250 pokémonov, kto je s kým príbuzný atď. Pretože ten pokémon je o srdiečku. Príde iný učiteľ, ktorí im tie dáta dá do hystorickejšieho kontextu, a učí ich to tak, že tie deti to baví. Ján Ámos Komenský vravel, škola – to je to tvrdé, škola musí byť, ale hrou. Potom tam máte obe veci a funguje to dlhodobo. Tá amygdala (emočná časť mozgu) je dobrá na toto, ale zase nie je tak úplne dobrá v  hraničných situáciách. Pretože ona môže robiť emočný únos. Pretože sú pozitívne emócie, to je dobré, to je o srdiečku. Ale sú i negatívne emócie. Tá amygdala, emočná časť mozgu, je rýchlejšia ako ten neokortex, pretože je podstatne staršia. Neokortex, tá logická časť mozgu, je pomerne nová, keď začali ľudia hovoriť atď, tak sa začala rozvíjať aj logická časť mozgu. Preto je tá opička, ja tomu hovorím opička, tie emócie ďaleko rýchlejšie. Mozog má totiž 3 časti. Je to  logická časť, to je ten človek , to je ten neokortex, potom to je opica – emočná časť. Amygdala má rýchlosť 5, neokortex 1 a potom je tam harddisk, ten počítač, a ten má rýchlosť 10. A toto je podvedomie. Čím máte viac dobrých programov v podvedomí, tie vám hovoria čo máte robiť.

Zase poviem príklad. Dieťa robí písomku z matematiky, alebo z čohokoľvek a naraz sa pozrie na hodinky a povie: už mám iba štvrť hodiny. A zmocní sa ho tá opička. Sú dve možnosti, ako sa vrátiť k tej logickej časti. Buď ju v podvedomí program ktorý povie: počkaj, počkaj, pokoj. Za štvrť hodiny sa to dá všetko spočítať. To dieťa si späť sadne a vráti sa do toho prítomného okamihu. Alebo v tom podvedomí nič nie je a tá opica to proste všetko unesie a to dieťa znervóznie a už nespočíta vôbec nič. Úplne rovnaké je to u športovcov. Jana Novotná hrala v 93roku vo finále Wimbledonu so Steffi Grafovou. Vyhrala prvý set, v druhom viedla 4:1, 40:15 a prehrala. Pretože sa pozrela na skóre a začala mať strach, že to vyhrá. Nedokázala sa už vrátiť do prítomného okamihu – nikdy za ten zápas a stačilo zahrať 5 prítomných lôpt. Pretože ľudia, ktorý sú veľmi fixovaní na to, že to chcú vyhrať, moc tlačia na pílu a príliš premýšľajú o konci, nemôžu byť v tom prítomnom okamihu a veľmi často znervóznejú z toho, že sa im to proste nedarí sa tam dostať. Jediné čo môže  tenista ovplyvniť ,i ten biznismen je ten prítomný okamžik. Tú jedinú loptu. Všetko sa vyhráva step by step. Tie skalné roky sa vyhrávajú jeden deň za druhým, jeden diel za druhým. David Svoboda keď vbiehal na štadión v Londýne vravel, že medzi tým okamžikom a stupňami víťazov si vôbec nič nepamätá. Pretože bol celú dobu vo flow.

Cítite sa lepšie teraz, keď vyučujete ľudí?

Ja som v Microsofte robil tak 80 % vecí, keď som bol vo flow, to ma bavilo. A 20 % to bolo ako v každej korporácií, nie až tak úplne v tom flow. Ale Microsoftu vďačím za všetko čo som dokázal, bol pri mne v ťažkých chvíľach. Po 22 rokoch bol čas odísť. Ja som si zo začiatku myslel, že to budem robiť len vo svete biznisu. A ja dnes vlastne koučujem herečky, spevákov, športovcov, deti, ktoré odchádzajú z detských domovov, lekárov.  Školil som Českú lekársku komoru a robím to i po svete. Minulý týždeň som prednášal na MIT, na Harvarde.

Tá kniha (The Positive Leader ) http://janmuhlfeit.com/cs/kniha  sa začala predávať na konci októbra a v novembri už bola najpredávanejšou knihou v dvoch kategóriách na www.amazon.co.uk.  Takže je to dojemné a ja som nečakal, že o túto vec bude takýto záujem. Ja som si myslel, že to už ľudia vedia, to čo ja viem. A to najväčšie ponaučenie je, že zrejmé veci nie sú zrejmé. Pretože sebapoznanie sa neučí ani na tých najlepších školách na svete. A to je úplne to najdôležitejšie. Čokoľvek chcete robiť. Začnem rodinou. Keď rozumiete sám sebe, tak až potom môžete rozumieť ostatným členom rodiny. V práci je to úplne rovnaké, v športe to isté. Nech sú to vaši spoluhráči, alebo súperi. Petra Kvitová, ktorá hrá veľmi dobre tenis, bývala aj v prvej desiatke, teraz už nie je. Ona hrá veľmi dobre tenis, ale podáva pomerne nevyrovnané výkony. Podľa mňa je to o tom, aby poznala omnoho viac sama seba. Pretože tí tenisti napr. Roger Federer bol na začiatku svojej kariéry veľmi nervózny. Mlátil raketou, hádzal raketou, potom sa ukľudnil. Na ňom je jasne vidieť, že ovláda toto, o čom som vám rozprával. Ten prítomný moment. Atléti alebo športovci tomu hovoria, že sú „v zóne“.

Keď ste pracovali pre Microsoft, tak boli na vás vyvíjané rôzne tlaky. Mňa by veľmi zaujímalo, ako ste sa udržiavali v kondícií, tak aby ste to zvládali?

Ja som vlastne posledných 15 rokov robil, čo sa týka cestovania – 200 letov za rok. Takže ten tlak je ohromný. Vy zodpovedáte za miliardové biznisy. A ja nielen za ten biznis. Ja som bol 8 rokov ako hlavný speaker v Microsofte tu v Európe. Podieľal som sa na urovnaní sporu medzi Európskou komisiou. Musel som veľa komunikovať s politikmi, s predsedami vlád, s prezidentmi. Robil som nejaké veci s princom Charlesom. Takže ten  tlak je veľký. Určite to bola fyzička. Pretože ja od 12tich rokov behám 10 km. Potom po päťdesiatke som začal cvičiť tajči, jógu, meditovať a takéto veci. Veľa vecí som urobil dobre. Ja som bol napr. 4 roky po sebe najlepším manažerom na svete, keď bol Microsoft najväčšia firma na burze, alebo ten môj región najviac rástol, mal najlepšie výsledky na svete. Ale potom sa mi stala taká vec, ja som nedobre odpočíval mentálne. Moja hlava sa stále niekde hnala a to dnes aj učím. Mal som ťažkú depresiu a skončil som v psychiatrickej liečebni, 3 mesiace.

Úplne verejne samozrejme o tom hovorím, bola o tom i televízna relácia. O to ale nejde, to sa stalo, dostal som sa s toho. Ale aké je z toho ponaučenie? Odolnosť akákoľvek energia, či už fyzická, emocionálna, mentálna alebo spirituálna, odolnosť je o tom, že vy zatlačíte oddýchnete si, zatlačíte a oddýchnete si, a tým pádom rastiete. A ja som na tu mentálne energiu iba tlačil a neodpočíval som. Takže to bola bublina, ktorá spľasla. Tak to bolo jedno ponaučenie a to druhé bolo to, že som čakal moc dlho. Keby som šiel hneď na jeseň k lekárovi, tak by sa to zrejme vyliečilo ambulantne a ja by som 3 mesiace ležal doma. Potom som bohužiaľ skončil u jedného zo svojich najlepších kamarátov u Cyrila Aleša, v tej dobe bol prezident Psychiatrickej asociácie v Európe. Jeden z najlepších psychiatrov. A bolo to veľmi zložité. Vlastne ja som sa 2 mesiace tešil z toho, že zomriem. Už som bol s tým zmierený. To je to tretie ponaučenie. Keď nastávajú také chvíle v živote, tak vy premýšľate o dvoch veciach. Či ten život mal vôbec zmysel, a či ste tým ostatným ľudom pomohol, alebo pomohla urobiť to isté. To sú proste teraz pre mňa dve veľké priority. Veci, ktoré idú okolo týchto dvoch a netrafia sa tam, tak už u mňa nemajú úspech. Ono všetko zlé je na niečo dobré a čo ťa nezabije, to ťa posilní. Paradoxom depresie je to, že mňa to urobilo oveľa šťastnejším. Prečo? Ja som sa oveľa viac zmieril s tým, kým som. Som stále súťaživý. Ale predtým bola súťaž to hlavné v mojom živote. A teraz to už tak nie je. V momente keď to tak nie je, začneme mať oveľa viac radi sami seba. O tom to celé je. Tá mentálna odolnosť sa totiž nezískava, a to je paradox, keď vám je dobre, alebo keď sa vám darí. Ale naopak, získava sa keď sa vám nedarí.

Ja som bol hore a spadol som dole, ale dostal som sa ďaleko vyššie mentálne a preto to dnes môžem učiť. Preto to dnes ľudom hovorím, vrátane športovcov. Televízni hlásatelia sú na pokraji depresie, alebo berú antidepresívna atď. Ja keď som sa narodil, tak priemerný vek človeka s depresiou bol 35 rokov, dnes je to 14 rokov. V depresii sa deje v podstate to, že vy naskočíte a vyložene sa stotožníte s tými negatívnymi myšlienkami. Ale iba s nimi. A potom, keď už ste skutočne dole, tak vám môže pomôcť jedine ta chémia. Tam iné metódy na to neexistujú. Chémia vás vráti na nulu. Od nuly do plusu sa musíte vrátiť starostlivosťou sami o seba. To bola taká odbočka, ale myslím si, že je dôležité si to povedať k tomu mentálnemu nadstaveniu, k mentálnej odolnosti.

Chcem sa spýtať, keď vám bolo zle, a mali ste ísť do práce, mali ste niečo veľmi dôležité tak tú chorobu ste nejak rozchodili?

Ja som za celú tu dobu nebol chorý, PN som nikdy nebol. Samozrejme som mal chrípku, ktorú som prechodil. Bolo mi zle, zle sa mi dýchalo atď. Ale to sú morálne voľné vlastnosti, ktoré som sa naučil v tenise. Ja keď som začal hrať tenis, prišiel som do klubu a jeho predseda mi povedal: si tučný ako prasa, choď hrať sumo, v tenise si ani neškrkneš. Prestal som sa prejedať, začal som proste trénovať, behať a všetko. V tej dobe bol jeho syn v klube pre dorastencov najlepší. Za rok som bol už najlepší ja. A toto ma od tých 12tich rokov naučilo, že keď sa budem snažiť, že keď vytrvám atď., tak sa dá zvládnuť čokoľvek. A to mi pomáhalo i v tých ťažkých chvíľach. Samozrejme telo vám dáva signály. Pretože duša a telo sú prepojené. Mňa pred tou depresiou bolel chrbát. Ja som prišiel na Homolku (nemocnica) s tým, že mám šialené žalúdočné problémy. Po týždni ma prepustili s tým, že je to absolútne v poriadku a problém je niekde inde. Ale toto som nechcel vziať na vedomie a proste preto to skončilo veľmi zle.

A ako sa teraz stravujete, je nejaký rozdiel čo bolo predtým a potom?

Určite. Ja som si v 50tich rokov, keď som opustil blázinec a išiel znova do práce, zašiel na test potravinovej intolerancie. Tam mi našli lepok a pár ďalších vecí. S tým som prestal. Vec ktorú som zmenil je, že ja som ráno jedol veci, ktoré mali v sebe veľa cukru, a cukor má veľký nástup, glykemická krivka a potom ta energia spadne. Takže ráno jem iba ovocie, prestal som piť kávu a prestal som piť alkohol. Nie z toho dôvodu, že by som musel, že by som bol závislý, ale alkohol vám, keď ste už starší jednoducho berie energiu. Ja potrebujem fungovať  12 – 15 hodín denne. Pretože ma baví to čo robím, aby som nebol ospalý.  To je jediný dôvod. Inak by som to neriešil. A určite som začal meditovať, robiť tajči, jógu. To ma po tej psychiatrii celkom ukľudnilo.

Ešte sa vás spýtam na nejaké dobré návyky. Hovoríte, že ste zmenili stravovanie. Denne má človek také tie zdravé návyky, ktoré rieši automaticky.

Určite je to u mňa to behanie, cvičenie a všetky tieto veci, ktoré robím. V podstate je to i strava, ktorú som si myslím dobre upravil. Je to tá meditácia, potom je to návyk, ktorému sa hovorí akt vďačnosti. Pretože, pokiaľ sa vám za deň podarí 5 vecí a jedna nie, tak náš mozog má tendenciu večer, alebo pred spaním skĺzavať k tomu čo sa nepodarilo. A šrotuje to na negatívnej vlne. Ten akt vďačnosti je o tom, že si poviete tri veci, ktoré sa vám podarili a poďakujete za ne. To večer keď idete spať a ráno urobíte to isté. A to má veľmi blahodarný vplyv na váš mozog. Pretože existuje niečo čomu sa hovorí neuroplasticita. Ja keď som chodil do školy, tak sme sa učili, že mozgové bunky od 30tich rokov ďalej odumierajú, ale to nie je pravda. Ten mozog sa môže pretvárať, predrôtovávať celý život. To ako sa ten mozog drôtuje v detstve, tak sa môže drôtovať aj ďalej. Inými slovami, keď človek získa v 30tich, 40tich rokoch niečo čo ho nakopne /vo vnútri, v srdci/, kde vie, že to sú tie jeho talenty, začne to robiť, tak ten mozog sa dá totálne zmeniť.

Počas týždňa máte aj deň kedy nerobíte nič?

Takto, keď proste cítim, že si potrebujem oddýchnuť tak si oddýchnem. Predtým som sa vyhýbal tomu, že by som nerobil vôbec nič, iba sedel. Teraz s tým nemám problém. Skôr to robím každý deň. Pretože ja sa snažím meditovať. Ja som schopný meditovať v lietadle, v metre. Kdekoľvek sa odpojiť. Keď napríklad behám, tak ja som mal predtým stále slúchadlá v ušiach. Teraz pol hodinu niečo počúvam a pol hodinu počúvam tie vtáčiky v lese, čo sa tam robí atď. Vlastne vy ste v tom prítomnom okamihu, ale nehodnotíte to čo sa okolo vás robí – teraz je to veľmi populárne v Amerike. Pretože ďalšia vec, kvôli ktorej máme tie negatívne emócie je to, že mi sa snažíme stále niečo hodnotiť. Pretože náš mozog je skutočne zadrôtovaný tak, že mi sa snažíme vyhľadávať  nebezpečenstvo. Na to, aby ste to mohli robiť, tak musíte hodnotiť. Ten je dobrý, ten je zlý. A už to proste ide. Je to úplne zbytočné. Pretože veľa vecí sa hodnotiť nemusí. Ja som včera školil vedenie Českej sporiteľne. Keď si uvedomíte, že myšlienka nie ste vy, že na ňu nenaskočíte, že ju necháte plynúť. Tak sa presne chovajú ty šampióni. Federer zahrá zlú loptu. Niektorý mladý začne hádzať raketou, už je proste vykoľajený. Federer si povie, tak to musím zahrať ináč a už je v ďalšom prítomnom okamihu. Tým to pre neho jednoducho končí. A to je presne ono. Takto sa to má robiť i v živote. Pretože vy v momente keď sa sústredíte iba na slabiny, tak to najlepšie čo vo vás je vôbec nerozvíjate. A to je najväčšie pole, kde môže človek vyniknúť. Vyniknúť a zároveň byť aj šťastný. Pretože talenty je to,  čo máme dané do vienku, od otca a od matky, to je tá genetika.

Ľudia začínajú žiť v prítomnosti?

Federer hrá vo flow, ale keď si sadne na lavičku, tak už je v budúcnosti, lebo mu tréner hovorí že v ďalšom sete to musí zahrať takto. To je o tom, aby sme sa v tých dôležitých okamžikoch dali do toho flow, do toho prítomného okamžiku. A samozrejme športovci vizualizujú ako to bude vyzerať, čítame si, poučujeme sa z histórie. Keď skutočne ide o ten výkon, tak toto je o tých najlepších výsledkoch/čo vychádza zo srdca/

Som z webového portálu pekné telo. Spýtam sa, čo si predstavujete, keď poviem pekné telo. Alebo čo vy vnímate, keď poviem pekné?

Ja by som to trochu posunul a povedal by som pekný človek. Ono totiž v starom Grécku bolo niečo ako synergia štyroch energií. To znamená fyzickej, to je to telo.  Emocionálnej, to je aké sú naše city, naše emócie. Potom je to to mentálne, to je  naša myseľ, odolnosť. A potom je to naša duša, spirituálne. Tento rok som prednášal na samite všetkých fitnescentier v Českej republike. Oni sa sťažovali, že málo ľudí chodí do fitka. Ja som im povedal, musíte ponúknuť ľudom prácu so všetkými štyrmi energiami. Že to bude fitness ako duševné, tak emocionálne, tak spirituálne, tak fyzické. Potom vám tam budú chodiť. Pretože som presvedčený, že v budúcnosti tá skratka CEO, nebude znamenať Chief Executive Officer, ale Chief Enthusiasm Officer. Ten entuziazmus je o energii. O týchto štyroch energiách a o schopnosti inšpirovať. Budete musieť mať energiu sám pre seba, ale aj pre tú organizáciu. Musíte inšpirovať sám seba i tých ostatných, pretože keď vaši ľudia začnú veriť v to, v čom veríte vy, tak vás budú nasledovať. EQ je emocionálna inteligencia, to je 80 % výsledku, iba 20% je tá skutočná. O tom som ja presvedčený. Takže ja by som povedal, že je to o synergii týchto štyroch energií. A my si to vlastne toľko neuvedomujeme. Robím s Katkou Neumannovou, ten program sa volá Druhá kariéra. Je to pre športovcov, ktorý chcú odísť zo športu. Ako sa uplatniť v reálnej kariére. Pretože oni často podceňujú sami seba, že tí ostatný majú náskok atď. Ja vravím to, že to nie je pravda. 10% je to čo robíte, o tom obsahu, 90% o tej hlave. A to väčšina z nich má. Tú mentálnu odolnosť, vytrvalosť, to čo môžu z toho športu uplatniť. Ale zdravé telo je veľmi dôležité. Pretože telo a duša sú prepojené. Keď ľudia športujú, majú zdravé telo, tak nielen dobre vyzerajú, majú sebadôveru, ale ono to má blahodarný vplyv na mozog. Pretože tie synapsy, tam sa vylučujú chemikálie a to je dôvod, prečo je ten mozog večer unavený. A keď beháte tak mozog vylučuje také chemikálie, ktoré to prečistia. Je to podobné ako počas spánku. Preto keď napríklad meditujete, tak si odpočiniete rovnako ako počas spánku. Ja vždy hovorím: hodina behania mi dáva jeden a pol hodiny spánku. To je dané kyslíkom. To je proste okysličená krv a mozog.

Veľmi by ma zaujímalo, či máte vo svojom okolí ľudí, typy, ktorým sa stále nedarí, robia stále tie isté chyby a stále si nedajú poradiť? A či vás takýto ľudia vytáčajú?

V podstate áno, akurát ja si už dnes môžem vyberať s kým chcem pracovať. Chcem v zásade pracovať s ľuďmi, ktorý sú v pluse. Nie len v pluse, to čo robia, ale aj tu/srdiečko/. A chcem, aby ich potenciál bol v obrovskom pluse. Ja si nemyslím, že som správny človek, ktorý má dostávať ľudí z mínusu do nuly, alebo plusu. Na to sú klinickí psychológovia a psychiatri. Samozrejme, že na negatívnom myslení sa dá zapracovať, ale pokiaľ ten človek premýšľa len negatívne, je lepšie s ním nespolupracovať. To tak je. Samozrejme, že sa mi to tiež stalo. Ten človek očakával, že ja budem riešiť jeho rodinné problémy atď. Tá emočná kotva bola úplne niekde inde. A najviac on neustále peckoval i sám seba. Zaujímavé sú aj prípady, keď sú ľudia úspešní v práci, ale je to na úkor rodiny, a sú nešťastní. Pretože vy to nejakú dobu môžete takto ťahať, cez tie morálne voľné vlastnosti. Ale je to proste krátkodobé. Tomu sa v psychológií hovorí existenciálne vákuum. Keď vy vlastne nemáte zmysel života. Ja tomu hovorím milionárske utrpenie. Mnoho milionárov iba hromadí peniaze, ale nehromadí ich správnym spôsobom. Jardu Jágra to baví a vie, že za to dostane aj zaplatené. Ale baví ho ta činnosť za ktorú dostane zaplatené.

Máte dcéru. Keď viete, že by mala robiť niečo čo je pre ňu dobré, jej sa ale do toho nechce. Ako ju namotivujete?

Ja tvrdím to, že by sme tie deti mali koučovať. Poviem vám kto ma ovplyvnil. Môj otec, ktorý už bohužiaľ, pred dvoma rokmi zomrel. Ja som mal byť profesionálny tenisový tréner, kouč. Už som mal aj prihlášku na fakultu telesnej výchovy a športu v roku 1981. A môj otec mi raz večer povedal: teba bavia aj tie počítače, to raz zmení svet. Možno by si si to mal ešte premyslieť, a odišiel. Keby na mňa tvrdo tlačil, tak by som bol teraz na 100% tenisový tréner. Ja som na tú prihlášku tak pozeral. Prvý deň nič, druhý deň som to vzal a roztrhal a šiel som robiť ČVÚT. A ti je dôvod prečo som skončil u Billa Gatesa, a pracoval som s ním. Totiž ja mám rovnakú filozofiu. Ja som ju usmerňoval. Keď bola v puberte, tak mi vravela: ty čítaš také blbosti. Ale keď som nebol doma, tak ona všetky tie knihy čítala. V 14tich rokoch si urobila Gallupov test. Vyšla jej silná stránka kontext, čo sú ľudia, ktorí milujú históriu. Ktorí sa pozerajú do histórie, aby sa z nej poučili pre súčasnosť a pre budúcnosť. Títo ľudia spravidla chcú študovať históriu, alebo sú to právnici. Keď jej bolo 16, tak nám povedala, bude právnička.  Študuje právo v Londýne. Ona bola stále v britskom systéme, nikdy neštudovala v českom systéme. Takže my sme jej nechali veľa voľnosti. Ja si pamätám, keď končila v  britskej škole v Prahe, bolo také to vyradenie maturantov, ona bola najlepší študent na matematiku, angličtinu a nemčinu. Všetci rodičia sa na nás nahrnuli a chceli od nás nejaké typy. My sme sa na to vys…li. Vôbec sme v tej škole neboli. To je pravda. Keď sme sa vrátili z Nemecka, ja som im tam všetkým rozdal vizitky, keby bol nejaký problém, aby nám niekto zavolal. Pretože ja som to dievča videl, ako študuje. Ona už cestovala po celom svete na debaty. Akurát jednej veci, ktorej som sa bál, bolo že ja som v rodine nastavil  vysokú latku a bál som sa, že sa mi bude snažiť vyrovnať. Ona je súťaživá. Ja som ju nikdy neporovnával so sebou. Spomínam si, keď jej bolo asi 5 rokov, tak mi vraví: ideme si zahrať tenis. Vedela, že som bol profesionálny tenista. Mala takú tú malú raketku a vždy to napálila do siete. A stále hovorila aké je skóre, aké je skóre? To je proste tá súťaživosť. Ja vravím: žiadne skóre nie je, musíš my tu loptičku vrátiť, aby bolo nejaké skóre. Takže ja si myslím, že je potrebné deti koučovať, vypytovať sa ich, povzbudzovať ich, aby boli zvedavé, ale v podstate ich nechať ísť za hlasom svojho srdca. Niekedy je to ťažké, ale myslím si, že to funguje, také to usmerňovanie. Čo sa často stáva. Dieťa príde domov a povie: chcem byť lekár, pretože ma to baví. Mama s otcom mu povedia. Nie, nie na Slovensku sú lekári málo platení. A veľa ľudí potom robí niečo, čo vlastne ani nechceli študovať. Niekedy sa to zmení, tých ľudí to neskôr chytí, ale veľmi často robia niečo čo ich nebaví. A potom tí ľudia šplhajú po kariérnom rebríčku a na konci života, alebo v 50tich zistia že ten rebrík bol opretý o nesprávnu stenu.

Ďakujeme za rozhovor a veríme, že niektorý z Vás budú vďaka Janovi úspešnejší a šťastnejší.

Autorka rozhovoru: Maja Švábiková